Bolo to pred pár rokmi. Z ničoho nič sa začali šíriť správy v televízii, že sa niekde ďaleko od našej krajiny objavil vírus. Nazvali ho Covid-19, teda po našom, koronavírus. Koronavírus sa rýchlo dostal aj na Slovensko. Zrazu sme ani nevedeli ako a bol aj u nás. Tí, ktorí radi cestovali, ho priniesli aj k nám. Nakazilo sa množstvo obyvateľov Slovenska. Koronavírus prebiehal veľmi nepríjemne. Kašľali sme, necítili sme chuť jedla ani jeho vôňu. To bolo dosť zlé, keď ste necítili lahodnú chuť čokolády. Bolo to nepríjemné. Začalo sa obdobia televíznej informovanosti. V správach každý deň boli informácie o počte novonakazených alebo aj tých, ktorí tomuto vírusu podľahli.

Ako sme mohli zistiť, či sme sa nakazili? Veľmi jednoducho. Pomohli nám voľne dostupné antigénové testy. Antigénové testy dostávali aj žiaci na základných školách, a tak sa mohli otestovať aj deti. Kto sa nakazil, musel zostať v izolácii doma. Nesmel byť v kontakte s inými ľuďmi, ani chodiť do obchodov. Máloktorý obchod bol otvorený. Niektoré boli len pre hlavné potreby ľudí. Boli to napríklad potraviny, drogérie či lekárne. Ostatné prevádzky sa okamžite zatvorili a ľudia netušili, či sa ešte budú mať do akého zamestnania vrátiť. Deti sa učili dištančne. To bolo nedostačujúce, pretože dištančné vzdelávanie nenahradilo klasické vzdelávanie, aké prebiehalo klasicky v školských triedach.

Koronavírus sa dostal pod kontrolu, keď vedci a odborníci vymysleli vakcíny. Vakcíny boli rôzne, od troch dodávateľov. Obyčajní ľudia im moc neverili, no aj tak sme sa museli nechať zaočkovať. Očkovanie bolo celoštátneho charakteru a ľudia stáli v dlhých radoch práve v zimnom období. Očkovaním sa šírenie koronavírusu ukľudnilo a nadobudlo u ľudí pocit, že celkom vymizlo. Otvorili sa postupne prevádzky a ľudia mohli vyjsť do ulíc. Zrazu sa obnovil taký svet, aký bol pred týmto nebezpečným vírusom. Začali sme znovu žiť a objavili sme zmysel života. Bola to pre nás veľká radosť, keď sme sa len tak bez ochranného rúška mohli prechádzať po uliciach s ostatnými ľuďmi.